Týmto článkom by som veľmi rada predostrela svoj názor na túto čoraz pálčivejšiu tému.

Nech sa dnes hocikoho spýtate, či je to jogín, učiteľ jogy alebo vševediaci pán google, odvšadiaľ sa na vás s pojmom ,,Ashtanga joga“ vyvalí, že je to najdynamickejší, najnáročnejši a najtvrdši štýl jogy. Aby som mohla kvalitne spracovať tento článok zadala som si do google vyhľadávača pojem Ashtanga joga. Výsledky ničím neprekvapili a či už išlo o slovenský, český alebo zahraničný web všetky potvrdili vyššie spomínané. Od odkazov na fyzicky najnáročnejšiu formu jogy, dynamické cvičenie ásan, tradičnú školu jogy známu dynamickým cvičením ásan, ktorá si obľubu spravidla získava u ľudí hľadajúcich, nesužovaných závažnejšími zdravotnými potiažmi (!!!), ktorí majú radi intenzívnejšiu fyzickú aktivitu, dokonca som objavila, že ide o ,,an intensly physical and athltic style of yoga“- ,,intenzívny fyzický a atletický štýl jogy.“

,,Bola by škoda, stratiť vzácny drahokam oslobodenia v bahne ignorantského ,,body buildingu“ – Sri Pattabhi Jois 
Svojho času som niečomu podobnému zvykla veriť aj ja sama, samozrejme do prvej ,,stopky“ v znamení zranenia na fyzickej aj psychickej úrovni, ktorá ma primäla výrazne zmeniť uhol pohľadu.
Dnes je už všetko inak. Aplikujem jemnosť a spomalenie v praxi ako na sebe tak rovnako aj na ľuďoch, ktorí ku mne chodia cvičiť, nevynímajúc ľudí ťažko zranených, po operáciách, rehabilitáciách, prasknutých chrbticiach, herniatikov, ľudí s onkologickým ochorením, ľudí po infarkte myokardu, mozgovej príhode, ľudí s porušeným periférnym nervstvom, vertigom, zápalom kĺbov, atď.  Ashtanga pokiaľ nie je chápaná povrchne, teda čisto fyzicky a samozrejme ako biznis je vo svojej celistvej forme vrátane pranajámy, meditácií, koncentrácie a mnohého ďalšieho, oveľa subtílnejšieho a jemnohmotnjšieho, aplikovateľná ako úžasná liečba úplne na každého jedného človeka (tu sa natíska otázka, prečo stále toľko absentujú seniori a chorí ľudia na hodinách v moderným štúdiách jogy, keď sa tak radi všetci obháňame výrokom Pattabhiho Joisa ako je joga pre všetkých, starých i mladých, chorých i zdravých, a pod. Kde sa v procese udržania tradície stala chyba, nechávam na vaše posúdenie).

,,Každý môže praktikovať jogu. Mladý človek môže praktikovať jogu. Starý človek môže praktikovať jogu. Veľmi starý človek môže praktikovať jogu. Človek, ktorý je chorý môže praktikovať jogu. Človek ktorý nemá silu, môže praktikovať jogu. Okrem lenivých ľudí, leniví ľudia nemôžu praktikovať jogu.“- Sri Pattabhi Jois

No vráťme sa k obsahu článku. Je teda Ashtanga tvrdým štýlom? Odpoviem, áno i nie zároveň. Je totiž len taká tvrdá akú tvrdosť jej dáte vy sami. Položte si jednoduchú otázku? A to, ako veľmi ste na seba tvrdí? Nielen v joge, ale kľudne aj v tvrdosti názorov, tvrdosti mentálnej, tvrdosti a dravosti v práci, štúdiu, živote.  Tak taký bude pre vás tvrdý aj tento štýl. Na začiatku veľa, dokonca možno najviac záleží od učiteľa, ktorého si vyberiete aby vás na tejto ceste sprevádzal. Je to váš prvý kontakt so svetom jogy. Mnoho učiteľov má tvrdú nielen svoju vlastnú prax (praxujú neskoro v noci, dobiehajú čo cez deň nestíhajú, tlačia sa niekam za hranice svojho tela v snahe byť lepší a ukázať sa pred žiakmi v čo najlepšej forme, doslova otročia joge a svojmu vlastnému egu), prípadne majú títo učitelia tvrdý prístup k sebe (v živote, práci) i k výučbe. Takíto učitelia tlačia žiakov tam kde ešte fyzicky a častokrát ani psychicky nedozreli, či už ide o surové a silové doťahovanie a zamotávanie do pozícií  (namiesto jemnej nápravy dotykom prípadne aj slovom) alebo uplatňovanie sily  nad žiakom vo forme tvrdého prísneho a autoritatívneho vedenia. Tento vzorec potom žiak samozrejme preberá, kedže k učiteľovi prirodzene zo začiatku vzhliada, minimálne do tej doby, kým sa nestane natoľko vedomým aby si vypestoval dostatočné vnímanie svojho vlastného tela a tiež toľko potrebnú sebaúctu, lásku a rešpekt k sebe samému. A tu niekde začína skutočná joga 🙂

,,Joga je vnútornou praxou, zvyšok je len cirkus“ – Sri Pattabhi Jois

Žiaľ poškodenia, ktoré aplikáciou tvrdého prístupu v joge vznikajú v tele na seba nenechajú  dlho čakať.  Vnímaví a opatrní zo systému jogy okamžite odchádzajú kým tí ostatní a draví smerujú opačnou cestou, priamo k bolesti, zraneniu a finálnej stopke. Tá v konečnom dôsledku môže byť  zároveň tým najlepším koncom a tiež začiatkom správnej pomalšej, telom limitovanej a telo rešpektujúcej praxe :). Takže moja rada je, v začiatkoch čo najviac skúšajte a hľadajte učiteľa ktorý VÁM sadne nielen ako učiteľ ale aj ako človek, s ľudským prístupom, ktorý vás bude viesť k väčšej jemnosti v joge, ktorý správne intuitívne odhadne vaše možnosti a láskavo a citlivo vás bude sprevádzať, výučbu bude viesť uvoľnenie a hravo a s úsmevom, jeho dotyk vám pri dopomoci bude príjemný, budete sa pod ním uvoľňovať a nie triasť či lapať po dychu a cítiť bolesť a prekračovanie hraníc, rovnako tak budete často počuť slová povzbudenia. Hľadajte pocitovo, intuitívne a srdcom. Apropos a tie spotené tváre by mali v skutočnosti byť z intenzívneho dýchania a nie z utrpenia z tvrdého cvičenia či dynamického tempa 🙂

,,Joga je možná pre každého kto ju skutočne chce. Joga je univerzálna… Ale nepristupujte k joge s mysľou obchodníka hľadajúceho svetský zisk.“- Sri Pattabhi Jois

Záverom by som chcela ešte spomenúť okrem tvrdosti aj problematiku náročnosti, dokonalosti a pod. Samotná náročnosť v joge je priamoúmerná úrovni v ktorej sa nachádzame, práve z tohto dôvodu sú pozície v Ashtange pridávané postupne a ráta sa s tým, že cvičenec buď pracuje so sebou v jogovom štúdiu alebo sám so sebou doma. Pokiaľ sa vrátime k toľko modernými učiteľmi ospevovanej ,,jogovej tradícii“ narazíme na obrovský rozpor s tým čo sa hovorí a s tým, čo sa skutočne v jogovom svete nielen na Slovensku ale aj v zahraničí deje. Vieme a máme evidenciu toho, že výuka jogy (vo svojej podstate bola omnoho komplexnejšou ako dnes, presahujúcou len ,,fyzické cvičenie“) prebiehala formou jogovej terapie už u samotného Sri T. Krishnamacharyu rovnako ako u jeho žiaka Sri P. Joisa v Mysore. Pamätníci aj odkazy v mnohých monografiách nás informujú, že výuka jogy prebiehala formou individuálnej na ,,mieru“ nastavenej terapie, že nešlo absolútne o žiadnu uniformitu a doťahovanie sa do dokonalosti v pozíciách, oveľa dôležitejší význam bol prikladaný pravidelnej praxi ako úzkoprsému radeniu pozícii bez možností variácií, obmien, či preskakovania. Forma jogy sa prispôsobila konkrétnemu človeku, jeho limitom, kondícii, možnostiam, ochoreniu a pod. Aj výuka Mysore štýlom mohla v skutočnosti vyzerať inak ako je učená dnes. Hovorí sa, že ak dvaja ľudia robia to isté, nie je to to isté, v tomto konkrétnom prípade mám na mysli čo do formy nie do obsahu (ktoré chápeme v joge ako procesy, ktoré sa dejú na fyzickej a psychickej úrovni). Pozícia, ktorú robia dvaja odlišní ľudia môže vyzerať rozdielne, pričom ak sa dodrží metóda vinyasy (prepájania pozícií a jednotlivých pohybových sledov v súčinnosti s dychom) stále s rovnakým výsledkom. A to je to podstatné čo sa ráta!

,,Joga nie je o seba zlepšovaní, ale o seba akceptácií“- Gurmukh Kaur Khalsa
Takže milí jogíni rada by som uzavrela túto tému so slovami nech vaša prax odráža VÁS samotných, vaše váženie si vlastného tela, psychiky a duše. Budete veľmi veľmi prekvapení kam vás joga bez aplikácie tvrdosti privedie. Veľa šťastia na vašej individuálnej krásnej jogovej ceste.

Namasté

Domi