Mysore (čítaj ,,majsor“) štýl praxe jogy je osobitým spôsobom učenia Ashtanga jogy v tradícii jej zakladateľa Srí K. Pattabhiho Joisa. Pomenovanie Mysore pochádza z rovnomenného mesta Mysore, ležiaceho v južnom indickom štáte Karnataka, kde Srí K. Pattabhi Jois pôsobil.

p-jois_med_006
Existuje niekoľko rozdielov medzi klasickým vedením hodiny jogy vo vedenom (led) a Mysore štýle. Trieda tu nie je v prvom rade ,,vedená“ ako celok, ale všetky inštrukcie sú individuálne v rámci nastavenia skupinovej triedy. Každý cvičenec praktizuje svoju vlastnú časť ashtangovej sekvencie vo svojom vlastnom tempe. Učiteľa napomáha každému žiakovi individuálne, poskytuje dopomoc a slovné inštrukcie.
,,Človek nepočúva len ušami, ale celým telom“ ako sa hovorí v ázijských krajinách. Presne z tohto dôvodu sú inštrukcie dané slovne a zároveň sa dotykom zapisujú do vedomia hlbšie a trvalejšie. Žiak prestáva byť odkázaný na pozorovanie učiteľa či ostatných cvičiacich ako na klasických vedených hodinách, má priamy zážitok na vlastnom tele, tým, že sa dostane do danej pozície a takýmto spôsobom je schopný si tieto pamätať trvale. Okrem toho sa na Mysore hodine otvára obrovská príležitosť pristupovať ku každému žiakovi individuálne, liečebne a nastaviť prax na jeho vlastné telo, jeho limity či obmedzenia a postupne pravidelným cvičením budovať prax nielen trvalú ale najmä bezpečnú s čo najväčším zdravotným benefitom.

images (1)
V štýle Mysore sa cvičenci učia pevné poradie ásan, kombinujú pohyb s plným jogovým dychom a so zvukom. Prostredníctvom vinyas (prechodov medzi pozíciami) prepájajú jednotlivé ásany s ďalšími. V Ashtanga joge každá ásana vychádza z predchádzajúcej a zároveň pripravuje telo na ďalšiu. Takto je zachovaná nielen kontinuita ásan ale aj ich najväčší liečebný potenciál pre telo i myseľ.  Každý žiak počas Mysore praxe cvičí ásany podľa svojich schopností. Novší cvičenci a začiatočníci majú zo začiatku skôr kratšiu prax ako tí, ktorí majú viac skúseností. Postupným nadobúdaním väčšej sily, vytrvalosti, flexibility a koncentrácie pribúdajú žiakovi ďalšie pozície. Tieto pozície a náuka je žiakovi odovzdávaná učiteľom, na základe tradície parampara (slovné odovzádanie náuky od učiteľa na žiaka). Spolu s fyzickou praxou sa žiak postupne otvára aj praxi duchovnej, pretože joga je projením nielen fyzična ale aj duchovna. Skrz telo sa dostávame k sebe, svojej jedinečnosti, svojmu pravému ja, oslobodenému od všetkých nánosov, masiek a ega.

DSC0018GurujiutanapadasanaBW

Na Západe sú ľudia zvyknutí sa naučiť veľa ásan naraz, ako napríklad v typickej modernej „vedenej (led)“ triede, avšak tempo takejto hodiny nezohľadňuje rôzne pohybové úrovne cvičencov, častokrát je rýchle, čo má za následok nesprávne pohybové návyky, stres, tuhnutie tela, neschopnosť uvoľnenia a môže dokonca viesť k zraneniu, znechuteniu a najmä neprináša benefit na vlastné telo a myseľ. Niekedy sa takmer neodlišuje od hodiny aerobiku, spotíme sa ale postrádame jedinečnosť a osobný, hlboký fyzický zážitok. Tým, že odovzdávame pozornosť na učiteľa, ktorý precvičuje, nevenujeme jej dostatok sebe, sme vlastne od svojho tela odpojení a len mechanicky opakujeme pohyby bez ich hlbšieho uvedomenia na fyzickej a mentálnej úrovni.
Samozrejme táto skutočnosť sa netýka žiakov pokročilých, ktorí si cez vedenú hodinu so skúseným učiteľom môžu upevňovať svoju prax, memorovať a utvrdzovať už predtým získané poznatky, zároveň cvičiť bezpečne a vedome.

1-EOrp1B1dTbSiXGyN9SaNpA
Asány sú do žiakovej praxe uvádzané postupne jedna po druhej, telo má tak dostatočný priestor tento pohyb navnímať, zapamätať si ho a vykonávať ho bezpečne. Samotná štruktúra hodiny častokrát závisí aj od toho, či učiteľ dokáže rýchlym pohľadom sledovať, čo každý žiak robí. Nakoľko je obnoznámený s každým telom cvičenca skrz dotyk, mal by byť schopný rýchlo rozpoznať aj jeho fyzický stav, limity, obmedzenia, rozsah a výdrž a na základe komunikácie a všeobecnej dôvery, ktorá sa medzi ním a študentom vytvára pomôcť vhodným spôsobom, ponúknuť úpravu alebo variáciu ásany, ktorá je v súlade so zámerom praxe.

stiahnuť
Poslednou témou, ktorú by som ešte chcela spomenúť je problematika STRACHU, STRESU A UVOĽNOVANIA TRAUM počas cvičenia jogy, rovnako tak prístup učiteľa.                     Postupné uvoľňovanie tela a najmä chrbtice má účinok na uvoľňovanie mentálneho napätia, tráum z minulosti či emočných blokov. Rozsah pocitov, ktoré toto uvoľnenie prináša môže kolísať od jemného napätia, pocitov strachu cez prejavy zlosti, hnevu až po katarktické uvoľnenie silných minulých trám uložených hlboko v tele, v našich svaloch, šľachách, chrbtici a pod. Je preto viac než bežné, že s týmito pocitmi sa dostavujú aj odpovedajúce reakcie ako plač, eufória, smiech, smútok, strach a pod. Týmto spôsobom sa telo a myseľ čistia a liečia. Akýkoľvek tlak, napätie zo strany učiteľa sú preto neprípustné. Učiteľ zohráva len úlohu učiteľa, poradcu, sprievodcu ale nikdy nie vodcu. Láskavým a podporujúcim prístupom sa dá dosiahnuť oveľa viac než tvrdosťou. Opakujem na mieste je rešpekt, dôvera a obojstranná spolupráca medzi učiteľom a žiakom. Nemal by chýbať hravý, inovatívny a tiež intuitívny prístup a otvorenosť. Vezmime sa príklad zo zakladateľa Ashtanga jogy, Gurujiho Srí Pattabhiho Joisa, ktorý v svojej osobe podľa jeho žiakov zosobňoval učiteľa a človeka prísneho, divokého a súcitného zároveň a rovnako tak striktného ako aj láskyplného. Popri jeho obľúbenom a pravdivom ,,Practice practice, and all is coming“ by sme nemali zabúdať ani na druhú stranu mince a môj obľúbený výrok od Pattabhiho syna Manjua, že joga ma byť predovšetkým o radosti, zábave a uvoľnení: ,,It has to be fun“ 🙂